Pred 85 rokmi Slovensko prišlo Viedenskou arbitrážou o vyše 20 percent územia

Vo štvrtok 2. novembra uplynie od podpísania Viedenskej arbitráže 85 rokov.

Išlo o medzinárodné arbitrážne rozhodnutie, historikmi označované ako Viedenský diktát ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska - Joachima von Ribbentropa a Galeazza Ciana. Udalosti prispeli k rozbitiu medzivojnového Československa a otvorili cestu nacistickej expanzii, ktorá napokon viedla k druhej svetovej vojne.

Na základe Viedenskej arbitráže stratilo Slovensko územie s rozlohou 10.390 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo vyše 850.000 obyvateľov. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo viac ako pol milióna osôb k maďarskej a takmer tristo tisíc osôb k slovenskej a českej národnosti. Od 5. do 10. novembra 1938 obsadilo zabrané územie maďarské vojsko.

Maďarsko od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z "krivdy", ktorá sa mu stala po rozpade historického územia Uhorska. Požadovalo odstúpenie zhruba štvrtiny územia Slovenka. Po neúspešných rokovaniach maďarských a československých politikov v októbri 1938 v Komárne sa spor preniesol na rozhodcovské konanie, teda na arbitráž.

Predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský sa na podobných rokovaniach zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť medzinárodne skúseným politikom - maďarskému ministrovi zahraničných vecí Kálmánovi Kányovi a ministrovi vzdelávania Pálovi Telekimu.

Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. ČSR bolo ochotné odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto, ktoré obsadila maďarská armáda 11. októbra 1938. Tá sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc a 13. októbra jednostranne rozhodli o ukončení rokovaní.

Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí Nemecka a Talianska. Arbitráž sa uskutočnila na viedenskom zámku Belvedér 2. novembra 1938. Zúčastnili sa na nej len nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Výsledkom pre Slovensko bola strata viac ako 20 percent územia.

Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske, priemyselné a energetické oblasti. Nová hranica sa tiahla niekoľko kilometrov od Bratislavy a zarezala sa aj hlboko na severe. K Maďarsku sa pričlenili oblasti okolo Senca, Levíc, Košíc a pohraničie tvorili Nitra a Trnava.

Mestá a obce prisúdené arbitrážou Maďarsku prechádzali postupne pod maďarskú vojenskú správu. Maďari systematicky likvidovali nielen slovenskú i českú inteligenciu, úradníkov, učiteľov a kňazov, ale aj hmotné československé pamiatky, vrátane legionárskych pomníkov. Zrušili sa slovenské školy a obmedzila sa spolková činnosť. Cieľom maďarskej politiky bol návrat pričlenených území do stavu spred roka 1918.

"V prvých októbrových týždňoch tak namiesto slávnostných zhromaždení k 20. výročiu založenia republiky putovali z pohraničia do vnútrozemia okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní vojaci. Národnú a štátnu jednotu zo septembrových dní vystriedala masová dezilúzia a hľadanie vinníkov katastrofy. A to v ideách, v politických smeroch i v konkrétnych ľuďoch. V novinách sa neobjavovali slávnostné úvodníky a články k okrúhlemu výročiu Československa, ale dohady, ako ďaleko zájdu územné ašpirácie horthyovského Maďarska a beckovského Poľska, ktoré čoraz otvorenejšie žiadali svoj podiel na ´delení československej koristi´," povedal pre TASR riaditeľ Vojenského a historického ústavu Miloslav Čaplovič.

Po skončení druhej svetovej vojny boli 10. februára 1947 Viedenské arbitráže Parížskou dohodou zrušené a hranice spred viedenskej arbitráže obnovené.