Vo štvrtok 2. novembra uplynie od podpísania Viedenskej arbitráže 85 rokov.
Išlo o medzinárodné arbitrážne rozhodnutie, historikmi označované ako
Viedenský diktát ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska -
Joachima von Ribbentropa a Galeazza Ciana. Udalosti prispeli k rozbitiu
medzivojnového Československa a otvorili cestu nacistickej expanzii,
ktorá napokon viedla k druhej svetovej vojne.
Na základe Viedenskej arbitráže stratilo Slovensko územie s rozlohou
10.390 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo vyše 850.000 obyvateľov. Z
nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo viac
ako pol milióna osôb k maďarskej a takmer tristo tisíc osôb k
slovenskej a českej národnosti. Od 5. do 10. novembra 1938 obsadilo
zabrané územie maďarské vojsko.
Maďarsko od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z "krivdy", ktorá sa mu
stala po rozpade historického územia Uhorska. Požadovalo odstúpenie
zhruba štvrtiny územia Slovenka. Po neúspešných rokovaniach maďarských a
československých politikov v októbri 1938 v Komárne sa spor preniesol
na rozhodcovské konanie, teda na arbitráž.
Predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský
sa na podobných rokovaniach zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť
medzinárodne skúseným politikom - maďarskému ministrovi zahraničných
vecí Kálmánovi Kányovi a ministrovi vzdelávania Pálovi Telekimu.
Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. ČSR bolo ochotné
odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto, ktoré obsadila maďarská
armáda 11. októbra 1938. Tá sa však s týmto územným ziskom neuspokojila.
Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok
Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc a 13. októbra jednostranne
rozhodli o ukončení rokovaní.
Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia
rozhodnutiu veľmocí Nemecka a Talianska. Arbitráž sa uskutočnila na
viedenskom zámku Belvedér 2. novembra 1938. Zúčastnili sa na nej len
nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Výsledkom pre Slovensko bola
strata viac ako 20 percent územia.
Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske, priemyselné a
energetické oblasti. Nová hranica sa tiahla niekoľko kilometrov od
Bratislavy a zarezala sa aj hlboko na severe. K Maďarsku sa pričlenili
oblasti okolo Senca, Levíc, Košíc a pohraničie tvorili Nitra a Trnava.
Mestá a obce prisúdené arbitrážou Maďarsku prechádzali postupne pod
maďarskú vojenskú správu. Maďari systematicky likvidovali nielen
slovenskú i českú inteligenciu, úradníkov, učiteľov a kňazov, ale aj
hmotné československé pamiatky, vrátane legionárskych pomníkov. Zrušili
sa slovenské školy a obmedzila sa spolková činnosť. Cieľom maďarskej
politiky bol návrat pričlenených území do stavu spred roka 1918.
"V prvých októbrových týždňoch tak namiesto slávnostných zhromaždení k
20. výročiu založenia republiky putovali z pohraničia do vnútrozemia
okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní vojaci. Národnú a štátnu
jednotu zo septembrových dní vystriedala masová dezilúzia a hľadanie
vinníkov katastrofy. A to v ideách, v politických smeroch i v
konkrétnych ľuďoch. V novinách sa neobjavovali slávnostné úvodníky a
články k okrúhlemu výročiu Československa, ale dohady, ako ďaleko zájdu
územné ašpirácie horthyovského Maďarska a beckovského Poľska, ktoré
čoraz otvorenejšie žiadali svoj podiel na ´delení československej
koristi´," povedal pre TASR riaditeľ Vojenského a historického ústavu Miloslav Čaplovič.
Po skončení druhej svetovej vojny boli 10. februára 1947 Viedenské
arbitráže Parížskou dohodou zrušené a hranice spred viedenskej arbitráže
obnovené.